DUŠIČKY
  Spomienka na všetkých zosnulých, či ľudovo dušičky pripadá na 2.novembra, hneď po 1.novembri, ktorý je sviatkom všetkých svätých. Noc pred dušičkami je nocou, kedy sa stretáva svet živých a kráľovstvo neživých. Je to najmagickejšia noc v roku, traduje sa, že v túto noc navštevujú mŕtvi náš svet.
  Dušičky zaviedol roku 998 clunyjský opát Odilo, ktorý sa takto snažil čeliť pohanským obradom. V 13. storočí sa tento zvyk rozšíril, udomácnil sa v Španielsku, Portugalsku a Latinskej Amerike. V roku 1915 Benedikt XV. rozšíril tento sviatok na celú katolícku cirkev. V tento deň u nás ožívajú mĺkve cintoríny, zaplnia sa ľuďmi, ktorí prinášajú kvety a vence a zapaľujú sviečky.
  Po tieto dni spomíname na našich blízkych, na to, čo sme s nimi prežili a ako obohatili náš svet. Boli jeho súčasťou, možno veľmi blízkou. Ovplyvnili naše dozrievanie, stáli pri nás, starali o nás, mali nás radi – a my ich. Potom z nášho sveta odišli a ostalo tu po nich prázdne miesto. Naše deti, ktoré ich nepoznali, pôjdu s nami položiť kvietok na hrob či zapáliť sviečku.
Je na nás, aby sme im porozprávali o tých našich milovaných. Pomyselne otvorili drevenú truhlicu spomienok a dovolili im nahliadnuť do sveta, ktorý tu už nie je, a predsa je pre nás dôležitý. Do sveta, ktorý bol kedysi skutočný. A keby nebol, ani my by sme tu nikdy neboli.